František Šubert sa narodil 2. apríla 1912 v Hodoníne, zomrel v Modre. Tenorista, jeden z protagonistov operného súboru Slovenského národného divadla päťdesiatych rokov (1950–1952 a 1954–1977).
František Šubert vyrastal v rodnom Hodoníne, kde sa učil hrať na husle. Ako člen športového družstva vystupoval v miestnych ochotníckych predstaveniach a jeho hlas neunikol pozornosti učiteľa hudobnej školy Jana Chovanca, na podnet ktorého sa začal v tejto škole učiť. Pre spev sa však Šubert rozhodol až neskôr, až keď ho krajanka Drahomíra Tikalová, neskoršie popredná sólistka pražského ND, odporučila na štúdium spevu u Theodora Czernika v Brne. Počas šesťročného štúdia príležitostne vystupoval na koncertoch, potom pôsobil ako sólista v opere Národného divadla v Brne (1943–1947) a v rokoch 1950–1952 a 1954–1977 v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 1952–1954 bol pedagógom spevu na hudobnej škole v Skalici.
František Šubert vytvoril v Brne niekoľko hlavných postáv najmä v českom repertoári: Jirka (Dvořák: Čert a Káča,1944), Jiří (Dvořák: Jakobín, 1945), Vít (Smetana: Tajemství (1945), Jeník (Smetana: Predaná nevesta, 1945), Váňa Kudrjáš (Janáček: Káťa Kabanová, 1946), Vojtech (Blodek: V studni, 1946), Princ (Dvořák: Rusalka,1947). V prvom uvedení opery Rafaela Kubelíka Veronika (1947) stvárnil menšiu postavu učeníka. Zo svetového repertoáru spieval Rinuccia (Puccini: Gianni Schicchi, 1946), Pinkertona (Puccini: Madame Butterfly, (1946) a i.
Z Brna prišiel František Šubert v roku 1950 do opery SND po pohostinskom vystúpení v postave Janíka v Smetanovej Predanej neveste, ktorého spieval takmer dvestokrát. Mäkký, lyrický hlas s dramatickejšími dimenziami bol predurčený interpretovať predovšetkým tenorové party českej a slovanskej opernej klasiky, neskôr spieval aj dramatické party. Svojím mužným zjavom vynikol ako Janík, upútal zmyslom pre smetanovskú kantilénu, bezpečnou vyššou polohou, bol vierohodný výrazove i herecky. Janíka stvárnil vo viacerých naštudovaniach (1950, insc. 1945; 1954 insc. 1953, 1961). Bol výborným, i keď lyrickejším Daliborom (1957), zo smetanovských postáv stvárnil tiež Šťáhlava z Libuše (1961). Prvou postavou, ktorú v opere SND naštudoval bol Jiří v Dvořákovom Jakobínovi (1950), spieval Princa v jeho Rusalke (1954, insc. z 1953), Števu Buryju v Janáčkovej Jej pastorkyni (1955), Ondreja Zachara v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959), Panajotisa v Gréckych pašiách Bohuslav Martinů (1969). Na repertoári mal niekoľko postáv z ruskej opernej tvorby: Vladimír (Borodin: Knieža Igor, 1952, 1962), Lenskij (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1952), Čekalinskij (Čajkovskij: Piková dáma, 1964), Jurodivý (Musorgskij: Boris Godunov, 1954), Hricko (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1959), Šubertov Sadko (Rimskij-Korsakov: Sadko, 1960) bol prirodzený a vybudovaný z jemných nuáns.
Vo svojom vrcholnom období vytvoril aj postavy talianskej klasickej opery, od lyrických až po dramatické: od Almavivu z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951, insc. 1946) a Ernesta z Donizettiho Dona Pasqauleho (1954) až po Verdiho a Pucciniho. Bol umelecky presvedčivým Pinkertonom z Madame Butterfly (Puccini, 1955), stvárnil Edmonda z Pucciniho Manon Lescaut (1958). Vo Verdiho operách naštudoval Alfréda (Traviata, 1955, 1963), spevácky aj muzikálne istého Dona Carlosa (Don Carlos, 1956), Cassia (Otello, 1958), Radamesa (Aida, 1959) a Turidda z Mascagniho Sedliackej cti (1961). Z francúzskej opernej klasiky spieval Gounodovho Fausta (Faust a Margaréta, 1956), prekvapil hereckým výkonom a pohyblivým zvládnutím role Auberovho Fra Diavola (Fra Diavolo, 1957).
Šubert bol hlasovo mäkkým a spevácky bezpečným Florestanom v Zunovom legendárnom naštudovaní Fidelia (1951), ku ktorému sa vrátil aj v inscenácii v roku 1960. V prvom povojnovom uvedení Wagnera v opere SND, v Blúdiacom Holanďanovi (1957), vytvoril Erika, potom Waltera v Tannhäuserovi (1963) a Barocelliho v Rienzim (1967). Neskôr úspešne stvárňoval epizódne postavy a charakterové figúrky v klasickej i modernej opernej tvorbe: Ľonka (Chrennikov: V búrke (1956), Kukuškin (Prokofiev: Príbeh ozajstného človeka (1961), Učiteľ a Dôstojník (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962), Spalanzani (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), Trabucco (Verdi: Sila osudu, 1965), Altoum (Puccini: Turandot (1965), Abdallo (Verdi: Nabucco, 1966), Tinca (Puccini: Plášť, 1968); Malcolm (Verdi: Macbeth,1968), Flavio (Bellini: Norma, 1969), Borsa (Verdi: Rigoletto, 1970), Curzio (Mozart: Figarova svadba 1971).
Zo slovenskej pôvodnej tvorby po menších úlohách (Vojak v Cikkerovom Begovi Bajazidovi, 1957, Občan v Andrašovanovej Bielej nemoci, 1968) úspešne stvárnil igrica Záboja v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), neskôr spieval Nitrabora (1970). V operách Jána Cikkera bol Simonsonom vo Vzkriesení (1962), vyrovnaný a precítený výkon podal v postave pisára Boba v Mistrovi Scroogevi (1963). Naštudoval aj Šimona v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi (1966) a Zvestoňa v opere Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (1967), bol typovo vhodným Petrovým otcom v inscenácii opery Miroslava Bázlika Peter a Lucia (1967). František Šubert spolupracoval s operou SND aj po odchode do dôchodku, pohostinsky stvárňoval postavy aktuálneho repertoáru i v nových inscenáciách: Bojar z Musorgského Borisa Godunova (1977), Posol z Verdiho Aidy (1978), Strážnik zo Smetanovej Hubičky (1980) a Kočiš zo Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej (1984). František Šubert vystupoval ako koncertný spevák, pre rozhlas nahral mnohé operné árie, spolupracoval s televíziou, napr. pre televíznu inscenáciu operety Johanna Straussa Noc v Benátkach v réžii Miroslav Fischera naspieval part Kniežaťa Urbina (1974).

Zdroj: http://operaslovakia.sk/pripominame-si-v-aprili-2017/